TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Stavovské povstanie Štefana Bocskaia v roku 1604.

24. januára 1604 sa zavčas rána na košickom námestí objavili vojaci. Pešiaci lenivo vyťahovali nohy z čerstvo napadaného snehu a jazdci, ktorí opatrne postupovali po oboch stranách námestia, ostražito očami sledovali okná na poschodiach domov a vyústenia ulíc smerujúcich do námestia, akoby každú chvíľu čakali útok. Nič sa však nedialo a obyvatelia, ktorí sa medzitým začali ukazovať na nárožiach a v oknách, sa len prizerali. Niektorí si ticho niečo šepkali, iní rozhadzovali rukami a nespokojne ukazovali smerom k vojakom.

Za pešiakmi išli mocné delostrelecké kone ťahajúce ťažké kanóny na okovaných lafetách. Hrubé kolesá odtláčali ťažký sneh a namáhajúce sa kone vypúšťali z nozdier chuchvalce pary. Delostrelci išli na vozoch hneď vedľa svojich diel. Keď prechádzali okolo Urbanovej veže, kaprál, ktorému delá podliehali, zavelil: „ Zabočte tamto k tej turni!.. . Husári už došli na koniec námestia. Počkáme tu... Johan, vypriahaj kone! Jedno delo namier do tamtej ulice a dve postav pred kostol!.. Hýbte sa! “
„ Rozkaz, pán kaprál, “ zvolal fúzatý delostrelec, ktorý hneď zoskočil z idúceho voza. „ ... No tak, počuli ste pána kaprála? Sem kanóny!.. . Jeden môže zostať hneď tu a dva postavte pred vchod do katedrály... Odveďte kone! Toto namierime do ulice.. Trocha doprava... Ej do čerta, snehu poriadne naváľalo... Chyťte kolesá a zaprite sa! Raz, dva, tri. Sedí to... Pán kaprál. Máme nabiť? “
„ Zatiaľ nie, “ zahučal kaprál. „ Ešte vyčkajte, ale buďte pripravení. Človek nikdy nevie, čo týmto Košičanom vlezie do hlavy. Ak sa pohnú, je tu dosť pešiakov, aby ich puškami rozprášili. A ak by nie, za ten čas budete mať dosť času nabiť. Zbytočne bude prach vlhnúť. Aj tak musíme počkať na urodzeného pána Belgiojosa. Dovtedy sa budeme mať na pozore. “
Nato sa kaprál otočil a zmizol za rohom dómu svätej Alžbety, aby sa obzrel po ostatných delách jeho kolóny. Na námestie medzitým prúdili ďalšie a ďalšie húfy vojakov, s ktorými prišiel aj ich veliteľ, hornouhorský hlavný kapitán Barbiano di Belgiojoso. Zamieril rovno na radnicu.
Z neďalekého domu prichádzajúcich vojakov sledoval košický richtár Ján Bocatius. Spočiatku ruchu na ulici nevenoval pozornosť, ale keď začul nemecký krik veliacich dôstojníkov, ktorému veľmi dobre rozumel, pretože bol takisto Nemec, odložil brko, ktorým vypisoval akúsi listinu a podišiel k oknu. Námestie sa už hemžilo vojakmi a ďalší neustále pribúdali. Vtom ktosi zabúchal na dvere. Bocatius otvoril a do izby vstúpil mestský notár, ktorý bol viditeľne rozrušený: „ Amice Bocatius, amice Bocatius... To je strašné. Košice obsadzujú cisárski vojaci. Kapitán Belgiojoso sa prihnal do rathausu a vykrikuje, že dóm svätej Alžbety od tejto chvíle patrí katolíckej cirkvi.
„ To sa dalo čakať, “ vzdychol Bocatius. „ Odkedy Turci dobyli Jáger, sídelný biskup Szuhay, ktorý sa s celou kapitulou presťahoval sem, nerobí nič iné, len obchádza panstvo v Prešporku a usilovne zhŕňa cirkevné majetky. Dóm svätej Alžbety mu leží v oku už dávno. Ak je pravda, čo hovoríš, znamená to, že sa mu podarilo presvedčiť cisárových radcov a chrám bude musieť byť vydaný katolíkom... Počkaj ma, hneď sa oblečiem... Bude treba zvolať členov mestskej rady. “
„ Už netreba, “ prehodil notár. „ Niekoľko mešťanov dorazilo na radnicu zarovno s Belgiojosom. Ostatní sa zvolávajú. Keď tam prídeme, určite už budú zhromaždení všetci... Veru, nevyzerá to dobre. Kapitán je nervózny a tí jeho nemeckí hrdlorezi gánia ako jastraby. “
„ Musíme byť opatrní, “ povedal Bocatius prehadzujúc si dlhý tmavý plášť podšitý líščou kožušinou. „ Nesmieme dať žoldnierom najmenšiu zámienku k rabovačke. Dúfam, že žold dostávajú načas, lebo ak nie, vyberú si ho sami priamo tu v meste. Diskrétne na to upozorni pánov mešťanov... Ešte čiapku...a môžeme ísť. “

**********************************

Keď Bocatius vyšiel s notárom na ulicu, nikto z premrznutých vojakov, ktorí sa zohrievali pri početných ohňoch, si dvojicu nevšímal. Až keď prišiel pred radnicu, zastavila ho nemecká stráž: „ Stoj! Čo ste zač? Kam idete? “
„ Odstúp, človeče dobrý, “ zmierlivo odpovedal Bocatius. „ Volám sa Ján Bocatius a som richtárom slobodného mesta Košice. Tu sú moje richtárske dištinkcie. Tvoj veliteľ prišiel do mesta zrejme ako hosť, preto ho idem ako hosťa privítať. “
„ Vítať bude asi on vás, “ ironicky sa zasmial veliteľ stráže. „ Dobre, ponáhľajte sa hore. Pán kapitán nemá veľa času a je netrpezlivý... Pusťte ich! “
Richtár po schodoch prešiel na poschodie, kde vstúpil do zasadacej miestnosti. Priestranná hala bola plná košických mešťanov, ktorí rozhorčene diskutovali. Bocatius ani nestačil zaujať svoje miesto, keď odrazu do miestnosti vpadol Belgiojoso s niekoľkými ozbrojencami v pätách. Rozkročil sa uprostred sály a nevyberane richtára oslovil: „ Už bolo na čase, pán richtár, aby ste sa tu objavili. Zrejme sú vám záležitosti správy mesta ľahostajné, keď na seba nechávate tak dlho čakať. A ja čakám nerád. “
„ Prepáčte, pán kapitán, “ zdržiaval sa Bocatius, „ ale nie je mi jasný účel vašej, prinajmenšom, prekvapujúcej návštevy. Čím sme si zaslúžili toľko pozornosti, že ste k nám prišli s toľkým vojskom? Alebo snáď najjasnejší cisár poslal armádu, ktorá by ochránila Košice pred Turkom? “
Belgiojoso sa veľavýznamne poobzeral po zamračených mešťanoch a oznámil: „ Podľa nariadenia jeho cisárskeho Veličenstva Rudolfa II. som poverený vysporiadať majetkové spory medzi katolíckou a evanjelickou cirkvou v Košiciach. Na základe rozhodnutia cisárovej kancelárie odoberám dóm svätej Alžbety evanjelikom a dávam ho do správy jágerskej kapituly. Ostatné mestské kostoly takisto. “
„ To je svätokrádež, obyčajné zbojstvo! “ začali sa rozkrikovať mešťania, ktorí v prevažnej väčšine prijali Lutherovo učenie. „ Alžbetin chrám je náš... Podľa akého práva katolíkom prináleží rozhodovať o cudzom majetku?.. . Cudzie nechceme, ale prečo by naše mali žiadať iní? Veď cisárovi riadne platíme dane. “
„ Tak dosť! Silencium! “ sčervenel Belgiojoso. „ Ako sa opovažujete vzdorovať cisárovmu rozhodnutiu, košičania! Lutherovo učenie je dobré akurát tak pre kacírov a neznabohov, preto buďte radi, že milostivý cisár je k vám zhovievavý. Hovorím vám ešte raz. Vydajte kľúče od chrámu, lebo ak nie, otvorím ho delami a mesto nechám obrátiť hore nohami cisárskym žoldnierom... “
„ Mali by sme všetci zachovať pokoj a rozvahu, “ snažil sa vášne zmierniť richtár. „ Ak je to cisárova vôľa, nebudeme robiť prieky. Som však presvedčený, že rozhodnutie jeho cisárskeho Veličenstva bolo ovplyvnené nesprávnymi alebo skreslenými informáciami. Verím, že ide o nedorozumenie, ktoré sa časom vysvetlí. Napíšeme o tejto patálii Jeho Veličenstvu list a určite bez meškania bude zjednaná náprava. Preto prosím ctihodných pánov mešťanov, aby sa nepriečili a nedali tak zámienku zbytočným konfliktom... Dostanete, čo požadujete, pán kapitán. Chrám vám bude vydaný so všetkými náležitosťami, ale žiadam vás, aby ste vojsko vyviedli za mestské hradby. Obyvatelia sú vystrašení a predíde sa tým mnohým prehreškom proti počestnosti a ujme na majetku. “
Belgiojoso sa najprv usmial, ale vzápätí znova sprísnel: „ Vaša reč je rozumná, pán richtár. Ale jediný, kto tu diktuje podmienky, som ja. Stráže!.. . Dúfam, že ste si dobre zapamätali, ktorí z týchto nafúkaných mešťanov znevažovali cisárov výnos. Chopte sa ich, poriadne zviažte a vsaďte ich do najtemnejšieho väzenia, aby si navždy zapamätali svoj hanebný čin. Berte ich! “
Do sály sa nahrnuli aj husári, ktorí stáli na chodbách a zdrapli niekoľkých členov mestskej rady, ktorých im Belgiojoso ukázal.

**********************************

Košický incident bol kvapkou, ktorá pohár trpezlivosti nielen uhorskej šľachty, ale aj poddanstva, naplnila po okraj. Absolutistická vláda, ktorú presadzovali habsburgskí cisári obklopujúci sa nemeckým vysokým úradníctvom a šľachtou, vytláčala uhorskú šľachtu z politických a vojenských funkcií, takže postupne strácala vplyv na riadenie krajiny. Uhorsko bolo zaplavené prevažne nemeckými žoldniermi, ktorí často nedostávali ani žold, a tak si všetko vynahradzovali lúpežou a násilnosťami na obyvateľstve, ktoré mali chrániť.
Väčšina uhorského obyvateľstva sa pridávala k reformácii a keďže katolícka cirkev strácala svoju moc, vykonštruovala proti niektorým bohatým protestantom súdne procesy, v ktorých ich obvinila z vlastizrady. Niektorí významní uhorskí magnáti, medzi nimi aj Štefan Illésházy, bohatý veľmož zo západného Slovenska, boli nútení ujsť pred prenasledovaním za hranice. Stačila najmenšia iskierka a mohlo dôjsť k otvorenému odboju.
V Sedmohradsku zatiaľ na svoju chvíľu čakal Štefan Bocskai. Patril medzi najvýznamnejších mužov krajiny a nikdy netajil, že on sám by sa rád stal sedmohradským kniežaťom. Mal povesť chrabrého turkobijcu a pôvodne bol stúpencom cisára Rudolfa II. Počas neprehľadných mocenských ťahaníc o sedmohradský kniežací stolec prišiel o väčšinu majetkov. Bezvýsledne niekoľkokrát žiadal panovníka, aby mu majetky boli vrátené, preto rozohral hru, ktorá na niekoľko rokov priniesla do Uhorska chaos a úpadok.

**********************************

Jedného septembrového večera roku 1604 priniesol Bocskaiov tajomník svojmu pánovi na biharské panstvo zlé správy: „ Urodzený pane, hornouhorský hlavný kapitán začal obsadzovať vaše majetky. Zároveň postupuje s vojskom na Veľký Varadín. “
„ Čože? Ako je to možné? “ zaťal päste Bocskai náhle vyrušený z večernej siesty. „ Veď cisár mi ešte len nedávno všetky majetky vrátil. Čo to má znamenať? “
„ Neviem ako sa to mohlo stať, “ vysvetľoval tajomník, „ ale neopatrnosťou vyšli najavo vaše styky s nespokojnými sedmohradskými urodzenými pánmi, ktorí pred cisárom ušli do zahraničia. A čo je horšie, prišlo sa aj na vaše tajné rokovania s Turkami. “
„ Kto bol tá sviňa? “ pomaly precedil cez zuby Bocskai a skleneným pohľadom plným nenávisti pozeral kamsi do zeme pred sebou. „ Kto ma zradil? Aká neopatrnosť? Čo za neopatrnosť? Veď všetky jednania prebiehali ústne. Neexistuje jediný dôkaz, ktorý by ma usvedčil. Ako je možné, že sa niečo také vôbec dostalo na svetlo božie? Všetkých nás to môže stáť život! “
Tajomník, ktorý ako najbližší Bocskaiov poradca vedel o všetkých rozhodnutiach biharského pána, ticho hovoril ďalej: „ Cisárski vojaci prepadli tábor protestantských utečencov, ktorí smerovali k Turkom, aby u nich hľadali ochranu. Bola to veľmi veľká zhoda náhod, ale žoldnieri našli pohodený dolomán a v ňom list, v ktorom stálo, že sa máte stať vodcom povstania proti cisárovi. “
Bocskai prudko vstal a celý očervenel: „ Čí to bol dolomán? Kto podpísal ten list? “
„ Bol to dolomán Gábora Bethlena, “ sucho oznámil tajomník. „ On sám list napísal. Zrejme nemyslel, že to dopadne takto... “
„ Nemyslel, nemyslel! “ vybuchol Bocskai. „ Že ja som sa len dával s tým sopľošom do spolku. To on ma nahováral, že všetko čo mi cisár vzal, dostanem ľahšie, ak si to sám vezmem a že protestanti v emigrácii a Turci mi poskytnú akúkoľvek pomoc. Babrák jeden. Koľkokrát som sa mu len navravel, že sa nič nesmie zapisovať. O spolkoch s Turkami sa nemal nikdy nikto dozvedieť... Už sa mi zdalo, že sa na všetko zabudne, keď mi cisár z ničoho nič všetko vrátil. Aj od Turkov som odskočil. Bethlen mi dobre zavaril. “
„ No, možno to bolo inak, “ zapochyboval tajomník a uprene sa zahľadel na biharského pána. „ Mohlo to byť aj tak, že niektorí odbojní sedmohradskí páni zámerne list podstrčili, aby vás zatiahli do ich sporu s cisárom. Pokým každý vedel o liste, ktorý generál Basta napísal Rudolfovi, že vaše majetky vám vrátiť zatiaľ nemožno, lebo nimi obdaroval cisárových verných stúpencov, bolo všetko v poriadku. Krútili sa okolo vás a povzbudzovali. Aj Turci si už začali ruky mädliť. Lenže zrazu im cisár skrížil plány. Vrátil vám majetok a tak ste už nemali ďalej dôvod brojiť proti nemu. “
Bocskai zažmurkal očami a znova si sadol: „ Znie to vcelku vierohodne, čo tu rozprávaš. Cisár dobre vedel, že sa nenechám len tak ľahko odstaviť. Vie, čoho som schopný. Dva roky som mu slúžil v Prahe a dvakrát som mu pomohol poraziť Turkov. Sedmohradský kniežací stolec by mi patril právom. Lenže ja nie som nenásytný. Svoje som dostal a iné nežiadam... Aspoň zatiaľ. “
„ Niečo však podniknúť budete musieť čo najskôr, “ upozornil tajomník. „ Obvinenie z vlastizrady je veľmi vážna vec. Ak sa dostanete Belgiojosovi do rúk, ľahko od cisára vymôže rozsudok smrti... V podstate máte na výber tri možnosti. Odvolať sa na cisársku milosť a dúfať v jeho veľkorysosť, že vás aspoň nechá pri živote. Alebo podobne ako iní, urýchlene opustíte krajinu, čo by ale znamenalo znova prísť o majetky. Alebo postaviť sa so zbraňou v ruke na odpor. Je na vás, ako sa rozhodnete. “
Bocskai neodpovedal a zadumane začal chodiť po komnate. Po chvíli sa s tajomníkom rozlúčil a keďže už bolo dosť neskoro, odišiel do spálne si ľahnúť. Do rána však nezažmúril oko.

**********************************

Nakoniec sa Bocskai predsa len rozhodol pre tretiu možnosť. Postavil sa na čelo protihabsburskej rebélie, ktorá začala sériu povstaní trvajúcich 100 rokov.
15. októbra 1604 sa Bocskai nachádzal s malým vojskom v lese medzi Álmosdom a Diosigom na dnešnej maďarsko-rumunskej hranici. Bol obklopený dôstojníkmi, ktorí velili jeho vojakom a všetci očami jastrili do hustnúcej tmy pomaly zahaľujúcej okolitú krajinu.
O chvíľu prišiel jeden hajduk na koni a Bocskaiovi oznámil: „ Už idú. Od Debrecína sem tiahne cisárska kolóna plukovníka Petza. Má zo 6 práporov pechoty a do 600 mužov ťažkej jazdy. Spolu s pohoničmi je ich asi toľko čo nás. Najneskôr do hodiny sú tu. “
„ Pripravíme sa na uvítanie, “ povedal Bocskai a obrátil sa k dôstojníkom. „ Belgiojosovi idú na pomoc ďalšie jednotky. Ak ich necháme prejsť, hornouhorský hlavný kapitán bude mať spolu okolo 12 000 mužov. S tými si potom ťažko poradíme. Jednu príučku už dostali od Pavla Orvéndya. S 300 hajdukmi odrazil útok cisárskych, ktorí zaútočili na hrad Kereki. Pridávajú sa k nám ďalší hajduci aj so sedliakmi z okolia, ba prechádzajú k nám aj mnohí z cisárskych služieb. S touto silou už niečo dokážeme. “
„ Mali by sme zaútočiť tu na tejto ceste medzi lesmi, “ navrhol ktorýsi veliteľ. „ Počkáme na nich na okraji lesa a vpadneme im do boka. Budú takí prekvapení, že sa spamätajú, až keď bude po nich. Hajduci sa v takomto remesle dobre vyznajú. Vycvičili sa v bojoch s Turkami a majú takú povesť, že cisárski sa trasú už len pri pomyslení na nich. “
„ Súhlasím, “ prikývol Bocskai. „ Ale dajte si pozor na ťažkú jazdu. Keď sa im podarí sformovať, spláchnu nás ako jarná voda. Naša ľahká jazda proti nim nič nezmôže. Musíte medzi nimi vyvolať zmätok. Choďte k vojakom a keď cisárski budú tu, dám vám znamenie. “
Niektorí dôstojníci teda zvrtli kone a pobrali sa k svojim hajdukom. Onedlho sa v záhybe lesnej cesty objavili prvé vozy a nič netušiaci cisárski jazdci v ťažkom brnení. Bocskai šeptom upokojoval netrpezlivých hajdukov: „ Ešte nie. Vozy a jazdcov necháme prejsť. Zaútočíme najprv na pechotu. Dokým sa vozy otočia, musia už pešiaci ležať porúbaní. Vezú zopár diel, takže pozor na nich. “
Len čo sa jazdci stratili z dohľadu, objavili sa pešiaci. Bocskai opatrne vytasil šabľu a prikázal: „ Vpadnite na nich. Ale v tichosti bez kriku. Ak by sa nemecká jazda vrátila, vylákajte ju do lesa. Choďte! “
Z lesa sa okamžite začali na cestu spúšťať mračná hajdukov. Nočné ticho náhle prerušil hluk haluzí lámajúcich sa pod kopytami koní a pochodujúci pešiaci boli takí prekvapení, že sa spočiatku nezmohli na odpor. Keď však hajduci vpadli medzi nich, každý sa snažil ratovať vlastný život. Začal sa neľútostný boj, ale bocskaiovci mali jasnú prevahu. Zrazu jeden z hajdukov zvolal: „ Pozor! Vracia sa jazda aj s vozmi a vlečú aj delá!.. . Naspäť do lesa! Zatiahneme ich medzi stromy! Tam sa nebudú vedieť obracať!.. Hybaj! “
Medzitým zarachotilo niekoľko narýchlo nabitých cisárskych diel, ale väčšiu škodu nenarobili. Hajduci sa stiahli do lesa, kde sa cisárovi jazdci nemohli rozvinúť. Niekoľkokrát síce zatlačili hajdúchov, ale tí sa v lesnatom teréne dokázali zakaždým sformovať. Po ôsmom útoku hajduci Nemcov donútili k úteku, Petza zajali a pechotu uzavretú do vozovej hradby vyhnali spoza nej tým, že vozy pomocou pušného prachu zapálili. Hajduci boli nemilosrdní, zabíjali aj ženy a deti, ktoré sprevádzali kolónu. Porážka bola úplná.
Belgiojoso, ktorý neskoro prišiel Petzovi na pomoc, vstúpil do Veľkého Varadína, ale obával sa, že ho Bocskai odreže od jeho hornouhorského vojenského centra. Aj veľkovaradínsku pevnosť čoskoro opustil a znepokojovaný oddielmi hajdukov sa premiestnil do Tokaja, neskôr do Košíc a na Spišský hrad. Odtiaľ napísal cisárovi list, v ktorom ho žiadal o pomoc.

**********************************

Bocskai, ktorý vtiahol do Debrecína, kontroloval celú oblasť na východ od rieky Tisa a z tejto vojenskej základne organizoval ďalšie akcie. Jeho prvoradým zámerom bolo nakloniť si hornouhorskú šľachtu a mestá. Koncom októbra 1604 otvorili Bocskaiovmu vojsku mestské brány Košice a samotný Bocskai si v tomto meste zriadil hlavný stan.
Asi v polovici novembra Bocskaia, ktorý sa medzitým vyhlásil za sedmohradské knieža, v Košiciach navštívili vyslanci veľkovezíra z Budína, vedení Hadžim Husseinom. Turkov priviedli k Bocskaiovi do Kráľovského domu a Hadži Hussein predniesol posolstvo: „ Vznešená radosť veľkých kniežat, ktorí vyznávajú Ježiša medzi stavmi, ktoré nasledujú mesiáša, zvolený správca vecí bludárskeho kresťanského ľudu, knieža sedmohradské, kráľ uhorského národa, urodzený pán Štefan Bocskai. Prinášam ti tisíce vrelých pozdravov od najvznešenejšieho budínskeho veľkovezíra a v jeho mene ti prinášam dar... Túto nádhernú a vzácnu šabľu ti posiela ako prejav vďačnosti za 14 ukoristených cisárskych zástav, ktoré si mu poslal po bitke pri Álmosde. Aby ťa uistil o svojom priateľstve a všemožnej podpore v tvojom úsilí proti cisárovi, posiela ti veľkovezír aj tento kaftan, dva kone a kniežaciu berlu... Prorok nech ochraňuje tvoju cestu. \"
„ Veľkovezírovi patrí stonásobná vďaka, “ prehlásil Bocskai. „ Veľmi si vážim a aj naďalej rátam so sultánovou pomocou... Poďte k stolu, nech si vás uctím ako sa patrí... Prineste víno a pečených bažantov! “
Zatiaľ čo služobníctvo nosilo jedlá na stôl, Hadži Hussein vyzvedal: „ Zdá sa, že sa ti darí celkom dobre, urodzené knieža. Počul som, že tvoji hajduci obsadzujú rad radom hornouhorské mestá a hrady. Asi máš dobrých vojakov. “
„ Nuž, nesťažujem sa, “ pochvaľoval si Bocskai. „ Mojim hajdukom som povďačný za ich statočnosť. Mestá im otvárajú brány zaradom. Vyzval som ich, aby sa pridali na stranu povstania a županov susedných stolíc som pozval na spoločnú poradu, aby som im vysvetlil, prečo treba proti cisárskej svojvôli bojovať. Všetky Rudolfove protiústavné rozhodnutia som vyhlásil za neplatné a protestantom som dal slobodu vierovyznania. Pridali sa Kežmarok, Bardejov, Sabinov, Švedlár, Smolník a moji velitelia obsadili pevnosti Kalló, Onód, Blatný Potok a Szendro a obkľúčili Tokaj, Spišský hrad, Muráň i Brezno. K povstaniu sa pridal aj Užhorod a Mukačevo. “
„ Hm, to je úctyhodné, “ uznanlivo prikývol Hussein. „ Nás veľmi teší každý úspech, ktorý dosiahneš v boji proti cisárovi Rudolfovi. Veľkovezír mi nezabudol pripomenúť, že ti posiela na pomoc vojsko. Tureckí velitelia ti budú rovnako nápomocní ako tvoji vlastní... Mimochodom, počul som, že cez Gemerskú stolicu proti tebe pochodujú cisárovi žoldnieri. “
„ Pochodujú, “ zavrčal Bocskai. „ Ale mnohí už aj dopochodovali, psi... Cisárov brat arcivojvoda Matej poslal generála Bastu, aby spolu s dolnozemským hlavným kapitánom Koloničom viedol proti mne zimnú výpravu. Basta je vynikajúci vojak. Pozná to tu, lebo 6 rokov v Horných Uhrách slúžil... Vyrazil z Ostrihomu a čo ako opatrne sa snažil so svojimi žoldniermi ujsť očiam našim zvedov, aj tak nepochodil. Pri Ožďanoch sa mu do cesty postavil môj najlepší hajducký veliteľ Blažej Németi. Statočný chlap. Mal iba jedno delo a 4000 hajdukov a aj tak neváhal zmerať si sily s dvadsiatimi tisíckami Nemčúrov. Zatlačili ho do ožďanského kláštora a keď ho zajali, na mieste ho popravili, zbabelci. To Bastovi nedarujem. “
Bocskai sa nakrátko odmlčal, načiahol sa k veľkej tácni s pečeným bažantom a odlomil si stehno. Hadži Hussein urobil to isté a akoby mimochodom sa opýtal: „ A čo urobíš, keď Basta dorazí až ku Košiciam? Máš dostatok vojska, aby si mu odolal? “
„ Basta ku Košiciam nikdy nedorazí, “ chvastal sa Bocskai. „ Ja dorazím k Bastovi. Mám v úmysle o dva dni vyjsť z Košíc a počkať generála v poli. Tentoraz budú sily vyrovnané... Ako ti chutí pečené mäsko. Je to starý sedmohradský recept. “
Hadži Hussein sa len zdvorilo usmieval a neúnavne pochvaľoval všetko, na čo sedmohradské knieža ukázal.

**********************************

Na jar roku 1605 znášalo mesto Prešov už niekoľko mesiacov útrapy obliehania. Za jeho hradbami sa nachádzalo 5 regimentov cisárskych vojakov, ktorí sem ustúpili po neúspešnom obliehaní Košíc. Prešovčania museli vojsko živiť a aj sami sa podieľať na obrane.
Vo verejnom prešovskom hostinci u Čierneho Orla sedelo niekoľko cisárskych dôstojníkov a popíjalo víno. Jeden z nich, ktorý mal obviazanú hlavu, zasvätene povedal: „ Viete o tom, že Bocskai začal stavať ozajstnú armádu? Vraj už má aj vojenský poriadok aj s trestami za porušenia disciplíny. “
„ Akúže on môže stavať armádu, “ oponoval kapitán, ktorý sedel oproti nemu. „ Má zopár schopných dôstojníkov, ktorí sa vycvičili v bojoch proti Turkom, ale tí jeho sedliaci so sekerami, kosami a vidlami za veľa nestoja. Dobre som videl ako utekali, keď sme v novembri Bocskaia bili pri Edelény. Čo sa ten nazastrájal, že sa prišiel pomstiť za Ožďany... Treba uznať, že nás skoro v tej kotline jeho hajduci obkľúčili, ale Basta vedel koľko bije. Keď sadla hmla, prikázal nám prudko zaútočiť... Hans, už sa nepamätáš, ako tí otrhaní sedliaci zahadzovali kosy? Utekali kade ľahšie a chýrna Bocskaiova jazda prvá. Keby nie tých diabolských hajdukov a vycvičených chlapov z hradných posádok, čo sa k Bocskaiovi pridali aj s puškami, boli by sme ich tam dorúbali viac, než len poldruha tisícky. “
„ Možno, “ pochyboval Hans. „ Lenže keď sme pritiahli ku Košiciam, nedokázali sme ani bránu vyvaliť, nie to ešte do mesta vpadnúť. A Bocskaiovi kanonieri majú teda riadnu mušku. Zapálili predmestie, aby sme sa pred zimou nemali kam schovať a spoza múrov niekoľkokrát trafili aj Bastov stan. Nemohol poriadne spávať, hehe, asi preto nás odviedol sem do Prešova... Včera sa komusi podarilo prešmyknúť sem zo Sabinova. Doniesol správy, že bockaiovci sa pohli aj do Sedmohradska a na Dolnú Zem. A že Bocskaiov kapitán Rédey sa vydal proti fiľakovskému hradu. “
„ No, už len to nám chýbalo, “ zafučal kapitán. „ Ak sa povstalcom podarí obsadiť aj Gemer, budeme tu úplne odrezaní. Peniaze od cisára už aj tak nedostávame, ale obávam sa, aby nás prešovskí mešťania nevydali. Ich majetky pred hradbami hajduci načisto vypálili a v meste už niet ani grajciara. Všetko stroví vojsko. Richtár dal zo zúfalstva raziť kožené peniaze. Ak im dôjde trpezlivosť, otvoria brány a je s nami amen. Aj tak mi nejde do hlavy, prečo to neurobili už dávno. Väčšina je ich tu protestantská. “
„ Ani by som nepovedal, “ nadhodil Hans a napravil si obväz na ruke. „ Mešťania sa tých zdivočených hajdukov, čo ich vojenčina živí, boja viac než nás. Dobre vedia, že v Košiciach hajduci zabili aj generálneho profóza, len aby sa zmocnili jeho majetku. Nás musia len živiť, zatiaľčo tamtí aj mordujú. Ak mešťanom nedáme zámienku, vydržia obliehanie, pokým nám nepríde na pomoc cisárovo vojsko. Preto držte vojakov na uzde, aby nevyparatili dáku šlamastiku... Idem sa pozrieť, či mi už vyčistili koňa. Včera som musel jedného paholka vyšľahať trstenicou, lebo môjmu koňovi neučesal hrivu. Pch, zvláštne pomery panujú v tomto meste. “
Dôstojník vzal zo stola svoju šabľu, položil na stôl niekoľko drobných mincí a vyšiel von. Prešov, ako jediný, sa k Bocskaiovmu povstaniu nepridal a keď obliehanie mesta v roku 1606 skončilo, Prešov bol na pokraji katastrofy.

**********************************

Keď Bocskaiov kapitán Rédey dobyl Fiľakovo, po obsadení Krupiny vzdorovali povstalcom na východ od Hrona už iba Zvolen a Levice. Územie Slovenska predstavovalo hlavný front vojny proti Habsburgovcom a sem prišli na jar a v lete Rédeymu na pomoc ďalšie kolóny pod velením Mikuláša Segneyho a Valentína Drugetha z Humenného. Spoločne prenasledovali vojsko generála Bastu, ktorý medzitým ustúpil z Prešova a v máji 1605 ho zatlačili k Bratislave.
Obyvateľstvo Slovenska trpelo rabovaním a zbíjaním raz hajdukov a raz cisárskych žoldnierov, podľa toho, kto sa kade uberal. Banskú Bystricu Bocskaiovi spojenci – Turci - celkom vypálili. Bocskaiovci dokonca vpadli aj na Moravu a objavili sa aj pri Viedni. Na jeseň roku 1605 z významnejších pevností zostali cisárovi iba Nové Zámky, Komárno a Bratislava.
Pod Novými Zámkami bolo v júli roku 1605 mimoriadne horúco. Posádka zložená z 2000 mužov, v ktorej boli Nemci, Valóni aj Uhri sa húževnato bránila, ale z dochádzajúcou muníciou a zásobami, začali medzi nimi hádky.
Bocskaiovské delá však nemilosrdne búšili do hrubých múrov a obrancovia sa zúfalo pokúšali prebiť sa z obkľúčenia. Drugeth s Rédeyim stáli na okraji tábora za palisádami, ktoré ukrývali delostreleckú batériu 32 librových diel a sledovali ostreľovanie hradieb. Drugeth zrazu zvolal: „ Pozri na bránu, Ferenc! Znova vyrazili do útoku. To je už 11-ty raz... . Musia byť už v koncoch, keď sa takto bezhlavo vrhajú do paľby... Nože, chlapi, pustite medzi nich zopár gulí!.. . Niekto nech ide k našej jazde a povie veliteľovi, aby sa pripravil. O chvíľu vyrazí do útoku... Pána beka, dopadá to rovno medzi nich, ale tí nedbajú na nič. Len sa ženú dopredu. Cisár má dobrých vojakov... Jazda, Vpred! “
V tej chvíli hajduci popchli svoje šľachovité kone a vyrútili sa do boja. O chvíľu sa obe jazdy premiešali v divokom zmätku a začala krutá bitka. V júlovom slnku sa ako blesky mihali oceľové šable, ktoré presvitali cez mračná prachu zvírené konskými kopytami. Jazdci aj kone padali pod tvrdými údermi hajduckých mocných paží a o chvíľu bolo vidieť, že jazdci novozámockej posádky sa obracajú na útek. Rédey zvolal: „ Vidíš ich? Zase utekajú. Aký to má zmysel? Nechali tu kopy mŕtvych a ranených, ale nevzdajú sa. Časť Uhrov už prebehla k nám, ale Nemci sú tvrdohlaví ako mulice... Pozor! Niekoľko utekajúcich jazdcov sa odtrhlo od ustupujúceho húfu a cválajú k nám. Nikto ich neprenasleduje... Postrieľajte ich! Asi nás spoznali! “
„ Nie! Netreba! “ zdvihol ruku Drugeth. „ Jeden z jazdcov nám kýva bielou šatkou. Zrejme sú to parlamentári. Vypočujeme ich... Ale pušky majte pripravené! “
Medzitým skupinka dorazila do blízkosti oboch Bocskaiových veliteľov. Okamžite ich obstúpili hajduci a priviedli ich k Rédeyovi. Mladý dôstojník v uhorských zemianskych šatách zasalutoval: „ Urodzený pane. Prichádzam k vám s návrhom na prímerie. Novozámocký veliteľ je ochotný pevnosť vydať, ak všetkým mužom zaručíte slobodný odchod. “
„ A čo nemecká posádka? “ opýtal sa Rédey. „ Časť uhorskej pechoty k nám už prebehla, ale zdá sa mi, že Nemci sa vzdať nehodlajú. “
„ Nie, je to inak, “ presviedčal dôstojník, pričom nervózne mykal kútikmi úst. „ Bojujú už len preto, aby nepadli do rúk Turkom. Odkedy vám prišli na pomoc janičiari a Tatári, Nemci sa boja, aby ich neupiekli na ohni. Teraz sa už chcú vzdať aj oni. “
Drugeth sa nechápavo opýtal: „ A čo im v tom bráni? Nechápem, prečo rovno nevyvesili bielu zástavu? “
„ Lebo nechcú Nové Zámky vydať Turkom, “ vychrlil zo seba mladík. „ Ostrihom už v rukách majú a ak by dostali aj Nové Zámky, cisár ich odtiaľ len ťažko vypudí. Toto povstanie raz skončí a treba myslieť na budúcnosť. Podľa dohovoru Bocskaiovho spojenca Štefana Ilešháziho a arcivojvodu Mateja, je veliteľ pevnosti oprávnený vydať hradby len vám. Nie Turkom. Máte o tom vedomosť? “
„ Samozrejme, “ prisvedčil Rédey, ktorý si zámerne nevšímal Drugethov spýtavý pohľad. „ Zajtra na úsvite zaútočíme. Dokážete zariadiť, aby posádka strieľala do vzduchu? Keď nám otvoríte bránu, zaručujem vám, že nikomu nebude skrivený vlas na hlave a ranení dostanú okamžitú pomoc. Turci budú zatiaľ vo svojom tábore a o našom zámere nebudú informovaní. To zase zariadime my. “
Šľachtic sa usmial: „ Dohodnuté. Môžeme odísť? “
Rédey mlčky prikývol.

**********************************

Po páde Nových Zámkov začal panovnícky dvor s Bocskaiom vyjednávať. Aj Bocskai mal záujem dohovoriť sa. Keď mu turecký sultán ponúkol kráľovský titul, Bocskai ho odmietol s odôvodnením, že Uhorsko už kráľa má.
Na jeseň roku 1605 zvolal Bocskai do Krupiny snem, aby vypracoval podmienky mieru, ktorý bol nakoniec podpísaný 23.júna 1606 vo Viedni. Bocskai dosiahol titul sedmohradského kniežaťa, uhorské stavy zase získali vplyv na správu krajiny a mestám sa zaručovala náboženská sloboda. Cisár Rudolf II. sa zaviazal rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu a 11. novembra na rieke Žitave podpísal mier, ktorým ukončil 15-ročnú vojnu s Turkami.
Štefan Bocskai ochorel na vodnatieľku a v decembri 1606 zomrel.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.